Mira

Prežila. Vyviazla však takmer bez škrabanca a nezranila nikoho iného – skutočné šťastie v nešťastí. Bola to podľa všetkého nebezpečná nehoda za dosť zvláštnych okolností a Mira si z nej nič nepamätá.

Práve sa presťahovala k Táni, svojej bláznivej najlepšej kamarátke, popri práci v kaviarni sa znova začína pripravovať na prijímacie skúšky na vysokú školu a jej milujúci priateľ Peter ju vo všetkom oddane podporuje. Mala by byť spokojná. Všetko sa uberá správnym smerom.

Lenže čo sa skutočne odohralo v deň nehody? Mira má pocit, že čosi nesedí, a tak sa na vlastnú päsť púšťa do pátrania. Podporí ju jedine Rado, jej spriaznená duša, a Mira pomaly začína tušiť, že má pred sebou pekelne zamotané klbko lží a temných tajomstiev...

„Tentoraz by som skúsila niečo iné,“ zasmiala som sa. „Ale nemyslíš si, že by to všetko dokonale vysvetľovalo? Toto mi taja!

Mama, Peter, Táňa, všetci! Veď doktori vraveli, že je neskutočné, že som to prežila. Čo ak som tomu dopomohla?

Čo ak som vytvorila nejaký... ja neviem, ochranný štít? Čo ak...“ nepokračovala som, sama som netušila, kam tým mierim.

Prestala som sa prechádzať po izbe a dopadla som na matrac vedľa Rada. Vzala som si jeden z vankúšov a oprela som si oň bradu, no pohľad som nechala upretý na Rada. Mal tie najzelenšie oči na tejto planéte.

Na tej jeho ich má možno každý druhý. A možno všetci vyzerajú rovnako. A postupne prichádzajú na tento svet, aby ho spravili lepším.

„Asi iba blúznim. Ty si superhrdina, ty mi povedz.“ „Stále? Niežeby mi to nelichotilo...“ „Až kým sa nepriznáš,“ uškrnula som sa.

„Ja na to prídem. Aj na to, čo sa okolo mňa deje.“ „Možno je niekedy lepšie nevedieť,“ povedal. Slovenský text